Perfume 1.

Viem, že je to zvláštne, ale presne takýto môj príbeh chcem mať. Zvláštny.
Vďaka za predošlý komentár. :) Xxx

Snažila som sa nekrívať.
No tá noha ma vážne prekliato bolela.
Bola som si vedomá slnečných okuliarov, ktoré v ten zamračený deň vyzerali absurdne, ale nemala som v úmysle odhaliť svoj monokel celému svetu.
Teda aspoň okolitým ľuďom.
Zvonkohra zacengala, ako som otvorila dvere na miestnych potravinách.
Privítali ma ošarpané steny a komunistické skrine, na ktorých bol vyložený tovar všetkého druhu.
Do nosa mi udrel pach zatuchnutej miestnosti, zmiešaný s vôňami ovocia, zeleniny, mäsa...
Skorigovala som trasenie môjho tela a predstúpila pred pult.
„Daduška moja!“ skríkla kyprá pani predavačka.
„Dobrý,“ pokúsila som sa o úsmev.
„Čo ti dám zlatíčko?“ spýtala sa srdečne.
„Redbull vás poprosím.“
Pani Macáková bola akoby moja babka.
Tu, na Slovensku.
„Nech sa páči, srdiečko,“ podala mi malú modro striebornú plechovku.
„Koľko?“ vytiahla som peňaženku.
„ 1, 20 €.“
Peniaze som položila na pult, otočila sa a s pozdravom chytro vyšla.
Nohy ma už niesli samé rýchlosťou svetla, na bolesť v pravom členku som na chvíľu zabudla.
Odomkla som dvere od domu a po vstupe ich zabuchla.
Taška letela do kúta a okuliare s ňou.
Studenú plechovku som si pritisla na oko.
„Au,“ konečne som si dovolila zjajknúť.
Doma nik nebol, mohla som zastonať nahlas.
Prešla som po studenej dlažbe, občas sa striedajúcej s huňatým bielym kobercom, priamo až k zrkadlu.
Zvuk syčania sa rozľahol celým domom, keď som plechovku otvorila.
2 glgy a následne pohľad do zrkadla.
Rozpustila som si vlasy, tie mi ťažko padli na plecia.
Zrkadlo ku mne nebolo vôbec milosrdné.
Pod ľavým okom, viditeľne opuchnutým, sa začala rysovať modrina.
Presne tohto som sa bála.
Kontrastovala s mojou bledou tvárou.
Pery som mala popraskané, obočie nevytrhané, celkovo som mala strhanú tvár.
Posadila som sa na sedačku a rozhliadla sa vôkol seba.
Z vačku som vytiahla Marlboro a jednu si vložila do úst.
Zo zapaľovača vyšiel ohník a z mojich úst o chvíľu dym.
Rodičia prídu aj tak až v noci, dovtedy vyvetrám.

Čo by som dala za to, keby sa môžem vrátiť o rok späť?
Keby zabránim tej katastrofe...

Moje korene sú v Amerike.
Celým menom sa volám Devon Martins.
Na Slovensku Martinsová.
Mám 20 rokov.
Takisto mám dlhé hnedé vlasy, zelené oči a výškovo som úplne maličká, takže mi väčšina ľudí háda 14 rokov.
Môj otec je konateľom, vlastníkom firmy na zariaďovanie exteriérov a moja nevlastná mama je niečo ako jeho poskok.
Blonďatá pipka s veľkými prednosťami a opozitne menším mozgom.
Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala 4, mama ostala bývať v New Yorku.
Chcela som ostať s ňou, ale nedovolili mi.
Vraj tu zabudnem.
Chytila som si modrinu pod okom. 


Nezabudnem.
Ono je to také isté.
A mám pocit, že iné to nikdy nebude.