Perfume 2.

Nebojte, nebude z toho žiadna 50 Shades.
Vďaka za komentáre! Xxx :)

„Ty si tu fajčila?“ boli prvé slová, vlastne výkrik, výčitka, ktorá sa ozvala po otvorení dvier.
Pritiahla som si popolník k sebe.
Na chrómovom stole to zaškrípalo.
Presne, keď na mňa uprel zrak, som zahasila cigaretu.
„Čo máš s okom?“
„Čo ťa do toho,“ zavrčala som.
„Správaj sa normálne, lebo...“ schmatol ma vôbec nie jemne za predlaktie.
„Lebo? Lebo čo? Pošleš ma k mame? To je totiž presne to, čo chcem!“ zavrčala som škúliac spod napuchnutého oka.
„Devon, strašne ma serieš, odkedy sme tu. Nielenže si neúctivá ku mne, ale aj k Zdenke a to ma vytáča o to viac!“
Zdena je moja nevlastná matka.
Pôvodom je Slovenska, chudobná Slovenka, ktorá prišla do Ameriky, aby sa stala modelkou.
No to sa jej nepodarilo.
Ale klofla môjho otca a to je asi väčšia výhra.
Kvôli nej som sa naučila po slovensky.
Otec a mama spolu nežili dlho, s mamou sa rozprávame v angličtine.
On sa kvôli nej začal učiť po slovensky a keďže som tam bola kvôli maminým pracovným cestám často, tak som toho pochytila dosť.
To len na vysvetlenie situácie.
„Pošli ma späť,“ povedala som takmer prosebne.
„Nie.“
Pustil ma a vzal do rúk popolník, ktorý šiel následne vysypať.
„Prosím, otec,“ šla som za ním. 
„Nie, Devon. Ty musíš byť tu. Pokiaľ nebudeš so všetkým vyrovnaná, musíš ostať tu.“
„Ale ja vyrovnaná som!“
„Vieš komu to hovor,“ trpko sa zasmial.
„Oci, prosím... Nie som tu šťastná.“
„Zlatko, nebudeme o tom diskutovať. Keby ťa neľúbim, pustím ťa, ale ty ostaneš tu. So mnou, vlastne s nami.“
Bezradne som sa posadila na barovú stoličku.
Ak si otec niečo zaumienil, nedalo sa s ním vyjednávať.
„Viem, že ma teraz neznášaš, ale raz mi možno aj poďakuješ. A aby si sa tu nenudila, tak som sa rozhodol, že ťa zaangažujem do mojej firmy,“ položil predo mňa aj pred seba jogurt.
„Čo? Načo? Otec, nie,“ vzdychla som.
„Ale áno, Devon. Budeš mi pomáhať. Od zajtra začínam spoluprácu s novým obchodným partnerom, budem mať toho veľa, zlatko. A ty si šikovná, len sa dosť podceňuješ.“
„Ty ma preceňuješ,“ zamrmlala som.
„Nebudem o tom s tebou diskutovať. Zajtra ráno o siedmej vstaneš a o pol ôsmej odchádzame,“ vyhodil kelímok, usmial sa a odišiel.

Veru mi ráno bolo ťažko.
Mala som zlý pocit.
Dlho som sa totiž skrývala pred svetom a nechcela som vyjsť zo svojej komfortnej zóny.
No napriek tomu som vstala.
Je pravdou, že horúca voda pomáha.
Mne sa zregenerovalo telo a aspoň na chvíľu som zabudla na stres.
Rozmýšľala som, či sa treba navliecť do niečoho slušného, ale nakoniec aj tak vyhralo biele tričko, džíny a conversy.
Veď aj tak budem len dievča pre všetko.
„No zlatko, dnes mi to ešte nevadí, ale keď budem mať voľno, pôjdeme na nákupy. Budeš ma musieť reprezentovať,“ odpil si z kávy.
„A načo máš Zdenku?“ dvihla som obočie.
„Zdenka so mnou nebude pracovať, ty áno. To je rozdiel. No poďme,“ popohnal ma.

Bola to moderná biela budova.
Myslím, otcovu firmu.
Všetci sa mu zdravili, mňa si obzerali.
Jasné, že ma nepoznali, nikdy som tu nebola.
Načo aj.
„Tu je moja kancelária,“ otvoril masívne tmavé dvere.
„Máš super gauč,“ skonštatovala som a hneď sa naň hodila.
„Vstávaj, pôjdeš rozniesť tieto papiere do zasadačky. Tá je na konci chodby,  uvidíš veľké dvojkrídlové dvere. Je ich šesť, tak to podelíš. To bude na začiatok tvoja robota. A bež, lebo už nemáme veľa času,“ strčil mi papiere do ruky a vysotil ma z miestnosti.
Chodbou sa niesla príjemná vôňa osviežovača, mala som pocit, že je to ananás.
Alebo niečo podobné.
S ťažkosťami som otvorila dvere, boli ozaj mohutné.
Mal tam presklené okná, obrovské okná, krásny výhľad na celú Bratislavu.
V strede obrovský sklený stôl s množstvom stoličiek.
Trocha amerického štýlu.
Skôr, než som stihla dať aj posledný papier na miesto, otvorili sa dvere a dnu vstúpil muž.
Bol veľmi vysoký.
Mal krátke vlasy, po bokoch hlavy kratšie, než v strede.
Oblečený bol v sivom saku, bielej košeli a červenej viazanke.
Mal veľké dlane a dlhé prsty.
Modré oči, strnisko.
Pekné pery, dolnú a niečo viac plnšiu než hornú.
Jazva na čele.

„Ty tu pracuješ?“ spýtal sa.
Bola som schopná len prikývnuť.
Hneď na to vošiel dnu môj otec.
Zlatko, sprav nám kávu. Presso, dobre vravím?“ otočil sa na toho chlapa.
Ten prikývol a premeriaval si ma ďalej.
„Inak, toto je moja dcéra, Devon. Dev, môj nový obchodný partner...“
„Som Michal,“ podal mi ruku.
Roztriasla som sa, kolená sa mi úplne chveli.
„Teší ma,“ vyšlo mi z pier.
„Dev, choď prosím ťa.“
Ako som zatvorila dvere, zazvonil mi mobil.

Na displeji bolo tiež meno Michal.
A tohto Michala som sa bála viac, než kohokoľvek iného.