Perfume 3.

Vďaka za podporu. :) Xxx

„Prosím?“ dvihla som, snažiac sa udržať pevný hlas a kanvicu v ruke.
„Máš tie prachy?“ ozvalo sa z reproduktora.
„Nie,“ pípla som.
„Povedal som, že dnes ich máš mať,“ zavrčal.
„Nemala som ich ako zohnať, ja som...,“
„Kurva, nerozprávaj mi tu, že nemáš!  Nakázal som ti to! Buď dnes, alebo uvidíš, čoho som schopný!“
„Michal, prosím ťa... Ja nemôžem, som u otca v práci...“
„V tom prípade tam prídem,“ bolo posledné, čo povedal a zložil.
Roztriasla som sa ešte viac a trocha z horúcej vody sa mi vylialo na ruku.
No v roztržitosti som nevnímala ani to.
Vedela som, že to nebola planá vyhrážka a Michal sem naozaj príde.
Bála som sa.
No teraz som si nemohla dovoliť vypariť sa.
S kávami v oboch rukách som sa plecom zaprela o dvere, aby som mohla otvoriť..
Jednu som položila pred otca a druhú pred Michala.
Kývol hlavou, asi na znak vďaky, a ďalej sa venoval môjmu otcovi.
Postavila som sa za pult a keďže sa mi z nich nik nevenoval, začala som roztrasenými rukami zrovnávať rozhádzané papiere a po očku som sledovala nového obchodného partnera môjho otca.
Páčil sa mi jeho široký chrbát, vlastne tá vysoká štíhla postava zaodetá v saku.
Veľmi sa mu to hodilo, zároveň ma napadlo, že určite musí mať priateľku.
S takýmto výzorom jednoznačne áno.
A zrejme aj bankovým kontom.
A ak nie priateľku, tak príležitostné pichačky.
Zazvonil telefón.
„Dev, dvihni ho,“ povedal otec a ďalej pokračoval v diskusii.
„Prosím?“ priložila som si slúchadlo k uchu.
„Návšteva pre slečnu Devon Martinsovú,“ ozval sa príjemný ženský hlas z druhej strany.
„To som ja,“ hlesla som, žalúdok mi stiahlo.
„Príďte prosím na vrátnicu,“ povedala stručne a položila.
Otec s Michalom si ani nevšimli, keď som sa vytratila.
Od nervov mi zvieralo žalúdok.
Už som ho videla.
Stál pred dverami, v ošúchanej rifľovej bunde, roztrhaných čiernych nohaviciach a starých teniskách.
Vlasy mu odstávali na všetky strany a vedela som, že okuliarmi maskuje kruhy pod očami.
„No konečne, ty suka, kde sú peniaze?“ zavrčal, keď som zatvorila vonkajšie dvere.
„Povedala som ti, že nemám,“ šeptala som.
„Tak si ich choď vypýtať! Hneď!“
„Nemôžem, otec mi ich nedá. Daj mi čas, Michal, prosím,“ modlikala som.
„Zabudni, buď teraz, alebo ťa podrežem,“ vytiahol z vrecka nožík.
Vedela som, že to myslí vážne.
„Miško, prosím,“ zahryzla som si do pery.
„Poď sem teda,“ schmatol ma za ruku a zatiahol za budovu medzi stromy.
Tam ma prinútil kľaknúť si a rozopol si nohavice...

Nevládala som vnímať, vôbec neviem, ako prebiehal zvyšok dňa.
„Dvojitú tequillu,“ povedala som objednávku a posadila sa za bar.
Čašníčka na mňa divne pozrela, ale nepovedala nič, asi si za tie roky zvykla.
Postavila to predo mňa, šupla som to bez zapijáku.
Hneď na to som si zapálila, nikotín vraj upokojuje.
Vyšla som z baru, už bola tma.
Pouličné svetlá svietili len tak trocha, nemusela som sa báť, že by niekto uvidel moju tvár.
Vyzerala som príšerne, mejkap sa mi z monokla začal zmývať a v tvári som bola strhaná.
Ani som si nevšimla, kadiaľ idem.
Na Bratislave bolo fajn aj tá anonymita.
Nikto sa do vás nestaral, nikoho ste nezaujímali. 

Kládla som pred seba nohy bez cieľa niekam sa dostať.
Z toho dôvodu som si nevšimla veľký čierny bavorák, ktorý sa rútil priamo na mňa.
Potom som už počula len pískanie gúm a treskot dverí.
„Do riti, dievča, nevieš si dávať pozor? Skoro som ťa zabil!“ skríkol nejaký chlap.
Ten hlas mi bol povedomý.
„Si v poriadku?“ zatriasol mnou a vtedy som mu pozrela do tváre.
„Devon?“
Bol to Michal.
Ten podnikateľ.
„Si v poriadku?“ zopakoval a pomohol mi vstať.
„Hej, som, prepáčte,“ oprášila som sa a chcela som odísť, ale zadržal ma.
„Mal by som ťa vziať do nemocnice,“ nástojil.
„To nebude potrebné, naozaj. Prepáčte mi to, nechcela som vám vbehnúť do cesty, mrzí ma to.“
„Čo sa ti stalo?“ pozeral na mňa.
Viac som nevydržala.
Bol prvým človekom, ktorého zaujímalo, ako sa cítim.
Nikto z môjho okolia sa ma nespýtal, ako sa mám už viac než dva roky.
Vyhŕkli mi slzy, ktoré som si hneď utrela, no valili sa ďalšie.
Ja sama som ho objala.
Potrebovala som niekoho, kto ma bude držať.
Cítila som jeho veľké ruky na mojom chrbte, ako ma chlácholí a ako mi vraví, že všetko bude v poriadku.
„Vezmem ťa domov,“ povedal medzi tým.
„Nie, domov prosím nie,“ vzlykla som.
Zvláštne na mňa pozrel.
„Tak ťa vezmem k sebe.“
Ešte nikdy som nebola nikomu tak vďačná.

Celou cestou sme boli potichu.
Nič sa nepýtal, no videla som jeho znepokojený výraz.
„Vitaj u mňa,“ otvoril mi dvere.
Vošli sme do nádherného priestranného bytu.
Vyzula som sa a ostala stáť.
„Poď dnu... preboha, kto ti to urobil?“ zhrozil sa.
„Čo myslíte?“ nechápala som.
„Ten monokel,“ podišiel bližšie a dal si dole sako.
„To som sa... buchla.“
„To ti neverím, dievča. Povedz mi, kto to bol?“ bol nebezpečne blízko.
Dobre voňal a mňa prepadla únava.
„Naozaj nikto, ja nechcem, aby ste si robili starosti,“ vzdychla som.
„Tykaj mi, nie som taký starý. Koľko máš rokov?“ spýtal sa ma a prešiel do kuchyne.
Šla som za ním.
„Dvadsať. Ty?“ posadila som sa na stoličku.
„Tridsať,“ zasmial sa a vybral z chladničky džús.
„Dáš si?“ otočil sa ku mne.
Prikývla som.
Obom nám nalial a pozrel na mňa.
Mal prenikavý pohľad.
A bol sexy v tej obtiahnutej košeli.
„A teraz mi povedz, čo sa ti stalo.“

Skôr, než som otvorila ústa, buchli dvere a dnu vkráčala vysoká štíhla červenovláska.
„Ahoj láska, meškám, lebo som bola... kto je to?“ pozrela na mňa a moje sebavedomie padlo až do pivnice toho bytového komplexu.
Bola krásna, s dokonalými črtami a veľkými perami.
„Ja som už na odchode,“ dopila som zvyšok džúsu.
„Ale....,“ začal Michal.
„Vďaka ešte raz... a dovidenia,“ zabuchla som dvere.

Po prvý raz po dvoch rokoch som cítila, že mi je niekto blízky, že som získala niekoho, kto ma chápe.
Ale boli to zrejme len falošné nádeje.